Prísnosť moja, neopúšťaj ma!
„Pani učiteľka, vy ste aká prísna!“ vyšlo z dievčat. Našťastie zazvonilo. Stála som ako obarená. Nohami na dozore, ale v hlave sa mi rojili všemožné myšlienky. Slovo PRÍSNOSŤ vo mne vždy evokovalo čosi negatívne, až odporné… Bola som z toho smutná!
Snažím sa byť milá, žiačikov osobne očami pohladkať. Tak to cítim, tak to chcem. Okrem toho, rada sa hrám a to doprajem aj žiakom. Však s kým sa mám akože hrať, keďže tretinu mojich 24 hodín učím? 🙂 A predstavte si, oni ma nazvú „prísnou“. Dokelu! Nejde mi to stráviť.
Lenže: ČO JE PRÍSNOSŤ? Rozoberme si to.
Napríklad: Sú dvaja učitelia: A a B. Obaja zavelia otvoriť si učebnicu.
Učiteľ A: Nekontroluje, či si VŠETCI žiaci učebnicu reálne otvorili. On si ju otvára, ponorí sa do nej a rozpráva, zatiaľ čo vzadu si žiaci veselo žijú „svojim životom“. Učebnicu majú zatvorenú a Janko ju má dokonca v taške. Keď žiaci vyrušujú, učiteľ pridá vo svojom rozprávaní na decibeloch.
Až keď je hukot zadných lavíc neúnosný, KRIČÍ: „Ticho!“ Žiaľ, akosi si to v tom hluku žiaci ani nevšimli. Aha, podaktorí sa „stlmili“, tak učiteľ pokračuje vo výklade.
Koniec hodiny. Nič sa nenaučili. Len snaživci dačo pochytili. „Našťastie zvoní! Všetko som stihol prebrať :)… už učivo ovládajú, ak nie, je to ich problém, veď dám písomku.. “ myslí si učiteľ.
Učiteľ B: Ihneď sa prejde po triede a čaká, DONÚTI žiakov urobiť to, čo im zavelil! Nekompromisne. Nekričí, ale trvá na svojom slove. Jeho slovo má váhu. Jeho slovo spôsobuje nepríjemnosti „neprispôsobivým“. Na jeho slovo sa dejú veci. Jeho slovo je „trefné“.
I keď otváranie učebníc trvalo dlhšie, tento počin má hodnotu. Lebo teraz všetci žiaci hľadia na písmená a obrázky v učebnici. Výklad je zaujímavý. Jednoduchý a jasný. Nik nemá v pláne sa baviť. „Je lepšie počúvať, ako vyrušovať“ vyplýva z kontextu všeobecného diania.
Učiteľ si myslí: „Fajn, dobrí sú! Čo tak ich odmeniť DIDAKTICKOU HROU, aby mali z výkladu aj nejaký ten zážitok?“ Žiaci: „Zažil som to! Viem to!“ Učiteľ: „Zvoní, veľa som toho neprebral, ale voľačo sme si precvičili :)“
Ktorým z týchto učiteľov chcem BYŤ? Ktorého z nich by sme označili nálepkou PRÍSNOSŤ?!
Samozrejme, v skutočnosti, všetci lavírujeme medzi učiteľom A a B.
Podpisuje sa na tom všetko:
- či žiakov poznám, alebo ich „len zastupujem“
- či mám k žiakom vzťah (aký?)
- či mám skúsenosti s tým, čo práve učím
- či mám prirodzenú autoritu, aké mám „meno“
- či som v dobrej telesno-duševnej kondícii
- či mám dobré (vonkajšie) podmienky na prácu
- či ma práve ktosi „neonálepkoval“ pred žiakmi
- aké mám zloženie žiakov v triede
- koľko mám celkovo žiakov
- koľko mám „extra prípadov“( ktorých je lepšie si nevšímať, v duchu všeobecného posunu ďalej, snáď im raz ten osobný asistent bude reálne pridelený…)
TAKŽE:
Keď som bola dieťa, slovo „prísnosť“ bolo čosi zlé, pre mňa. Lebo som za ním videla strach. A kto by mal strach rád?
Ako učiteľka som však prišla na to, že „prísnosť“ má za následok ČIN ŽIAKOV v čase a priestore na to určenom. Že prísnosť nemusí ísť ruka v ruke s KRIKOM, STRACHOM a TRESTOM.
Úplne stačí, ak učiteľ vie, čo robí. A trvá si na slove. Pozor! Na slove, ktorého nasledovanie dáva žiakovi zmysel. Natoľko, že to slovo žiak dobrovoľne rešpektuje.
Voľačo k zvládnutiu detského kolektívu nájdeš aj tu. Papa 🙂
you tube jagana school>>
