Môj príbeh

20-ty rok s vášňou učím na základke, žiakov od škôlkarov po deviatakov. Ale jedného dňa som sa rozhodla vyjsť z komfortnej zóny, ktorá ma zároveň ničila... Cítim, že mnohé veci chcem robiť inak. Kvalitne a s radosťou. Teší ma, keď sa môžem deliť s tým, čo som sa naučila.

Hlavne ako učiteľka>>>. Lebo v tom som ako ryba vo vode.

Ale viem niečo aj ako mama>>>, žena>>>, priateľka, manželka>>>, cestovateľka>>>, recitátorka, speváčka>>>, flauto-gitaro-samouk>>>, milovníčka prírody>>> a histórie>>>, faninka športu>>> a pomoci ľuďom.

A web je tu :), tak idem na to! 

Predstav si, že niečo robíš z láskou a rád. Napríklad ako učiteľ. Napreduješ. Vstúpiš do triedy a vidíš rozžiarené tváre plné očakávania.

Keď niečo baví žiakov, "chytí" to aj učiteľa, tomu ver. A opačne... A  znovu žiješ a svoje povolanie berieš ako poslanie.. Vymýšľaš a tvoríš, lebo každý žiak, každý kolektív, je iný. 

Nové výzvy prichádzajú dennodenne.. Je super, keď máš komu dávať dary, ktoré máš v sebe... A ešte krajšie je dať deťom priestor na to, aby v sebe svoje dary "objavili a rozvíjali"..

Začínala som ako učiteľka 1.-4. ročníkov. Učiteľ je tu autoritou "zhora". Stále v kontakte len so svojimi 20 žiakmi. Má teda čas na to, aby si vytvoril s nimi pekný vzťah. Tento vzťah je zdrojom radosti pre všetkých. Úžasná práca, ale náročná vzhľadom na vek, nesamostatnosť a potreby "malých" žiakov. 

Potom som začala učiť aj angličtinu. Považujem ju za najdôležitejší komunikačný nástroj vo svete. A bola som šťastná, vidiac tých istých žiačikov vyrásť na slečny a mladíkov.

A stala sa postupne zo mňa učiteľka 5.-9. ročníkov. Učiteľ je tu autoritou "zboku". Žiaci sa mu menia "podľa rozvrhu". Možnosti triednictva sú obmedzené "reálnym stretávacím" časom. A pubertálny vek vie pekne "zhustiť" atmosféru v triede. Napriek tomu, myslenie žiakov značne pokročilo od konkrétneho k abstraktnému, čo je zase priestor pre tvorivosť a radosť pre všetkých.

Lenže máme svoje limity. Posledné roky som "prežívala" tak, že sa mi za deň premlelo pod rukami v priebehu 6-tich vyučovacích hodín 100-135 žiakov. Ja perfekcionista som ich chcela angličtinu nielen naučiť, ale ešte aj "pobaviť", lebo som presvedčená, že efektívne učenie a hra stoja pri sebe...

Aj sa mi darilo. A bolo veľa momentov "šťastia so žiakmi", na ktoré nikdy nezabudnem. Viď fotky. A verím, že ani žiaci nezabudli.. aspoň angličtinu, čo sa naučili 🙂

Ale neustále zmeny, noví a noví žiaci "ako na bežiacom páse".. Kvantita na úkor kvality.. ocitla som sa v akomsi desivom kolotoči.. Telo ma prinútilo, aby som sa zastavila. Telo je obrazom duše. "Prečo to vlastne robím? Kde je moja radosť a nadšenie?" povedala som si.

Opustila som "vychodené koľaje" a vymenila som svoje MAŤ za BYŤ, lebo cítim, že je to správne.

Viac o tom tu>>>