Kým ma veľryba nezhltne!

Milí moji, tak dnes vám voľačo napíšem zo srdca..  Aj keď vopred viem, že bude za to pošliapané „necitlivými ľuďmi na božie veci“. Ja to risknem.

Isto ste si všimli moje „online tvorčie aktivity“. Aj sa ma viacerí pýtali: „Načo to robíš? Čo z toho máš? Nechaj to tak, zbytočná strata času! Baví ťa to?“

S blogovaním som začala prvým článkom „ Ako vytrhnúť veľrybe stoličku“, v ktorom je opísaná moja najsilnejšia pohnútka, že prečo…  Pohnútkou bola túžba nejako sa spojiť so svetom, v ktorom sa dnes hýbu moje deti, a zároveň aj moji žiaci.

Neznesiem ten pocit, keď musím súperiť s „obrazovkou“. Keď ako mama musím čakať, kým sa tvár môjho dieťaťa odlepí od obrazovky, aby ma vnímala! Keď ako učiteľka musím striehnuť, či si niektorý žiak náhodou pod lavicou nebrhlí  mobil! Ten boj s mobilmi a internetom- myslím DUŠEVNÝM SPAMOM, ktorý nás zahlcuje prostredníctvom internetu, som si nazvala „BOJ S VEĽRYBOU.“

Chcela som pre to niečo urobiť! Ešte niečo iné, ako „ vziať, zakazovať, alebo obmedzovať“. Napadlo mi… a čo keby som sa na tej obrazovke zjavila ja? Čo keby som najprv spoznala nepriateľa, vnikla do online sveta, pokúsila sa tých mladých osloviť tak? Cez obrazovku? Spôsobom im vlastným?

Blbosť??  Neviem, ešte stále to testujem. A: áno! Baví ma to. Online svet určite nenahradí naozajstné vzťahy, ale je tu, tak treba s ním počítať…Chytilo to aj mňa, priznávam…

Ale teraz k veci. Prečo vlastne píšem tento článok. Chcem svedčiť.. O tom, aký úžasný je Boh. Celkom konkrétny, osobný, jemný a láskavý. Nebojím sa to napísať. Lebo tak je.

Už roky sa v noci okolo 2-hej budím, bez vlastného pričinenia..zhruba na hodinku.. Tento čas využívam najčastejšie na vnútorné stíšenie v živej modlitbe. Úplne jednoducho si otvorím  sv. písmo a čítam. Nie ako príbeh alebo faktografickú literatúru. Nie.

Počúvam srdcom, čo ma tam oslovuje. Často ide len o jedno slovo alebo vetu. Rozmýšľam nad prečítaným, v spojitosti s vecami, čo práve prežívam v osobnom živote. Niekedy nachádzam riešenia problémov, alebo aspoň cestu k nim. Potom všetko odovzdám „ hore“ a znovu zaspávam šťastná, pokojná.

Lenže samozrejme, nie je to také ideálne. Niekedy ma pohltia iné veci. A vtedy sa mi stane, že modlitbu vynechám kôli tým veciam. Tak to bolo aj túto noc. Zobudila som sa a hneď hŕŕŕŕ, že idem na internet a idem si na svojom webe zas niečo prerobiť… a veď čo.. nemám čas na „onen svet“..

Lenže potom som si uvedomila vnútorný hlas, svedomie, ktoré nás núti žiť pravdivo: „Ách, nepoznáš sa už za tie roky? Nadchneš sa pre niečo..  a potom si aj tak sklamaná, že sa ti nevráti tá energia, ktorú do toho vkladáš! Či si sa už neutvrdila tisíckrát, že čas s Ním je úplne naj a nedá sa ničím nahradiť?“

Sadla som si teda k písmu, s dôverou. A otvorila liturgické čítanie na dnes. Pre tých, čo to nepoznajú vysvetlím – to je čítanie z písma, ktoré sa ten deň číta nahlas v kostole. Predstavte si, ako zapasovalo!  Bolo o Jonášovi.

Pre tých, čo to nepoznajú, vysvetlím: Jonáš bol prorok, ktorý dostal od Boha pokyn ísť ľudí napomínať. Lenže Jonáš nechcel ísť. Aby utiekol pred Bohom, nalodil sa na loď a plával čo najďalej od miesta, kde mal prorokovať. Ale more sa tak strašne rozbúrilo, že sa námorníci čudovali..čo to? Keď sa Jonáš priznal, že asi kôli nemu je tá búrka, vyhodili ho do mora. Búrka prestala a Jonáša zhltla veľryba. Jonáš sa v strachu modlil a veľryba ho potom vypľula na breh. A on nakoniec poslúchol a prorokoval.

Aký osobný je Boh! Dal mi cez to čítanie takéto konkrétne slovo pre mňa:

„Neutiekol Jonáš pred Pánom, ani ty, Janka, neutečieš predo Mnou. Dávaj si pozor, aby ťa NEZHLTLA  VEĽRYBA!!!“

A nehovorte, že toto jemné napomenutie, bola náhoda. Lebo takéto „náhody“ sa mi stali už x-krát! Aj vám?

Chceš dostávať moje najnovšie článočky?

Daj LIKE v hlavičke funpage www.facebook.com/jagana.school/

Ak chceš vedieť viac, tu je adresa webu www.janavlcanova.sk

ĎAKUJEM!