Bolo to už dávnejšie, v jedno teplé popoludnie, som sa vybrala na prechádzku. V záhradke baťovského domku sedela známa dvojica. Dvaja dôchodci, ktorých som vždy s úctou zdravila. Rozdali svoju životnú energiu v dobe, ktorá bola. Minuli ju tam, kde bolo treba.. Dvaja kamaráti.. Ján Chochula a František Sedlák. Zastavila som sa.
„Dobrý deň“, smejem sa cez bráničku, na pozvanie vchádzam a teším sa dobrej nálade, ktorá tu panuje. Neviem prečo, napadlo ma práve v tom momente, že budem písať o ľuďoch, ktorí ma inšpirujú, s láskou a úctou. Aby inšpirovali aj iných. Aj keď už možno nebudú s nami. „Napíšem o vás článoček!“, vyhrklo akosi zo mňa.
„No opováž sa“, hneď reaguje Ján, “kto by už len na nás bol zvedavý?!“
„Napíš tuto o Milade. Tá je tu odjakživa. Prišla sem ako malé dievča, keď ešte toto mesto neexistovalo…“, pridáva sa František.
Nechceli rozhovor ani za svet títo bývalí riaditelia, pamätníci dvoch základných škôl..
Neuspokojili moju túžbu o nich písať. A beriem. Chápem. S pokorou priznávam, že budovanie vlastného ega nikomu nesvedčí. Ale ja mám rada históriu.. Tak predsa, poďme si zapomínať..
Pani Milada- jedna z mála žijúcich pamätníkov zrodu mesta Partizánske. V januári roku 1940, sa prisťahovala so svojimi rodičmi zo Zlína do vtedajších vznikajúcich Baťovian. Jej otec pracoval pre Jána, a neskôr pre Tomáša Baťu, ktorý dal pokyn na holej lúke vystavať prvé dve budovy továrne, prvé domy pre zamestnancov na Červenej ulici, hotel. Baťa sem stiahol množstvo skvelých ľudí, odborníkov, zamestnancov a neuveriteľnou rýchlosťou naštartoval rozvoj celej oblasti. Poďme sa však pozrieť na to očami a ušami človeka, ktorý pri tom naozaj bol:
Áno, všetci obyvatelia sa dobre poznali, ako jedna rodina, žiadne ploty, deti behali všade. Na začiatku ulice stál jeden malý obchodík so základnými potravinami. Pán Šalgo rozbalil trávnicu plnú zeleniny, ktorú dopestoval a predával. Keď zo šimonovianskych majetkov na rebrináku dovážali veľké 3 konvy mlieka, deti už kričali: „Mlieko ide!“ Do školy sme chodili až do Šimonovian, kde bola málotriedka.
Môj otec pracoval ako recepčný na hoteli Baťovan, kde prichádzalo množstvo ľudí, zamestnancov a osobností športu, umenia. Prichádzali sem aj s rodinami. Rada som sa hrala s deťmi hostí, ktorí tu boli ubytovaní, tak som ich poznala aj neformálne.
Noví ľudia prichádzali stále, z celého okolia. Vedľa hotela vyrástli dva internáty, v ktorých boli ubytovaní „mladí muži“ a „mladé ženy“ (tak sa oficiálne nazývali), vo veku 15-20 rokov, ktorých prijímali na základe psychotechnických skúšok. Doobeda pracovali v továrni a poobede študovali v Baťovej škole práce. Nosili na tú dobu veľmi elegantné tmavomodré uniformy, ktoré fasovali. Mali zabezpečené ubytovanie, stravu, vzdelanie, prácu, ale aj kultúru. Patriť medzi nich bola obrovská vymoženosť. Tento rozvoj však zabrzdila vojna.
Žili sme normálny život. Najhoršie to bolo počas povstania, keď prišli Nemci. Bála som sa. Okná na domoch museli byť navečer potiahnuté tmavým papierom, aby ani kúsok svetla neprenikol na ulicu. Chodili hliadky a ak sa tak stalo, že sa v okne svietilo, strelili do okna. Manželky mužov, čo sa zapojili do povstania, museli pravidelne chodiť hlásiť na gestapo (budova starej lekárne), či sa nestýkajú tajne so svojimi manželmi. Často sme utekali do polí do sena schovať sa, keď siréna oznamovala bombardovanie a nálety…A zažila som potom aj oslavy partizánov, pijačky na hoteli, po skončení bojov…
Na hoteli po vojne žil a hrával Gustáv Brom. Hotel bol vtedy nóbl- samý plyš a mramor. Vždy 1x do týždňa býval „Čaj o piatej“, kedy prichádzali na tanec krásne mladé dámy v róbach. Museli byť v doprovode staršej gardedámy a mládenec si tanečnicu musel vypýtať. Slušnosť a elegancia.
Pamätám si aj Tibora Bártfaya. Vtedy mladý, študujúci umelec, dostal za úlohu vytvoriť sochy do kostola. Ako predlohu používal tváre a telá mojich susedov a konkrétnych ľudí z mesta. Ukážte mi sochu a možno si spomeniem, kto sedel ako predloha.
V Partizánskom býval a boxoval zaň aj Ďuľo Torma, olympijský víťaz a majster Československa v roku 1948 v boxe. Veľké úspechy vo futbale zožal Karol Jokl.
Aj ja som pracovala v závodoch 10 rokov.
Áno, zmeny nastali hlavne po Nežnej revolúcii. Ale ja žijem vo veku, kedy sa teším, že si môžem posedieť na záhradke a zaspomínať. Spomienok a zážitkov je veľa…
Pozri, táto je najvzácnejšia. Toto som ja v čase, keď som prišla do Baťovian.
Partizánske na fotkách, našlo sa v archíve:
50 rokov Memoriálu Rudolfa Jašíka:
Memoriál Jána Chochulu:
Ďalšie tipy pre školákov a ich učiteľov sú tu:
web www.janavlcanova.sk– jaganky zadarmo
fb jagana school– pridaj sa, lajkuj, zdieľaj
you tube jagana school– prihlás sa na odber
ĎAKUJEM!
In English:
I wanted to write about two men that are in the first picture. They use to be the headmasters of two primary schools for a long time. „Don´t write about us, write about my wife“ said one of them. „She was here when the city Partizanske didn´t exist yet.
Mrs Milada moved to Baťovany in 1940 from Zlin, which was founded by Baťa company. Her father has been worked for Baťa. He got a job in place near village Šimonovany to start building the houses on Red streed and hotel for employees.
Yes, all people used to be friends and there weren´t any fences here.
I liked watching my father´s activities at hotel Baťovan. I used to play with children whose parents, VIP people, were working for Baťa and were accomodating there for a few month…
Young men and women got a change to create their lifes.. And „american dream“ could start. They were able to earn a lot of many, they could study, they could plan their own families …