Škola života v škole

Keby ste sa teraz hneď zobrali na ulicu, náhodne odchytili 20 ľudí toho istého veku, povedzme 40 ročných, a posadili ich do lavíc jednej triedy, dostali by ste vzorku. Vzorku presne toho, čo nám sedelo v triede pred 34-mi rokmi. Vtedy mali títo štyridsiatnici 6 rokov a boli prváci.

Vidíš ich? Je tam: predavačka, policajt, doktorka, kurič, právnik, bezdomovec, vedúca odbytu, mama 4 detí na MD, učiteľka, vodič kamiónu, dobrovoľne nezamestnaná, muž dlhodobo PN, masér, manažér podniku, stolár, kaderníčka, kozmetička, profesor, nezamestnaný, riaditeľ podniku.

Neviem, či som sa zrozumiteľne na úvod vyjadrila, ale chcela som, aby ste si to predstavili. Lebo taká je skutočnosť. Učitelia nemajú možnosť „si vybrať“, ako to dnes robia zamestnávatelia. Že ľahko v skúšobnej dobe prepustia „nevyhovujúcich“ zamestnancov.

Učiteľ nemá možnosť  vybrať si tých, s ktorými chce pracovať, veď práca s nimi je radosť. Ani vylúčiť tých, s ktorými pracovať nechce, veď je to „riadny zaberák“= každodenný boj, často s pomalou, alebo žiadnou odozvou…

V jednej školskej triede sa stretávajú rôzne deti. Geneticky rôzne. Výchovne inak vedené a v rodinne inak podporované.

Fakt vedenia a vzdelávania takejto „ vzorky“ jedným jediným učiteľom, si vyžaduje majstra. Človeka s obrovským srdcom. Trpezlivého, milého na niektorých, ZÁROVEŇ však razantného, prísneho a energického na iných.. V TEJ ISTEJ TRIEDE V TEN ISTÝ ČAS.

Ak pracuje dostatočne pre jeden typ žiakov, nevyhovuje druhému typu. Lebo súčasne na viacero spôsobov človek funguje obmedzene.

Ruku na srdce, kto dokáže BYŤ dokonalým majstrom?

Kto si to chce vyskúsať?

Kto  HODÍ do učiteľa kameňom?

Hľadám riešenia. Stále. Aj po rokoch. Som vďačná. Za všetko. Vidím, že trieda je VZORKA ŽIVOTA. Nie je jednoduché byť zodpovedným za ňu. Potrebujem sa s tým bremenom zdieľať.

Je fajn, keď učiteľ cíti podporu rodiča.

Je fajn, keď zborovňa môže byť útechou. Nemyslím tak, že rozprávať tam o žiakoch. Nie. Myslím na priateľov spolubojovníkov, čo v tichom súznení „pijú svoju šálku kávy“. Hovorím o objatí a spolupatričnosti.

Na ZLEPŠENIE SOCIÁLNEJ KLÍMY v triede, aby sa žiaci viac znášali, mali radi, neubližovali si… atď., som vyskúšala som takúto vec:

Deti dostali za úlohu nakresliť jedného spolužiaka z triedy, ktorého majú v obľube. Podmienkou bolo, že nesmú počas kreslenia prezradiť, koho kreslia. Celú druhú hodinu výtvarnej sme strávili tým, že po jednom sa vždy postavili pred tabuľu a ostatní spolužiaci hádali, kto je na obrázku.

Následne autor obrázku rozprával, že PREČO si vybral práve tohto spolužiaka. „Lebo je kamarát, pomáha mi, rozpráva sa so mnou, požičia mi… atď.“ VYNIKLA VZŤAHUTVORNOSŤ. Bola to malá oslava priateľstva.

Je dobré viesť  DETI K ZODPOVEDNOSTI. Toto mi zaberá: Snažím sa zapojiť tých, ktorí „sú schopní veci pochopiť“, aby mi pomohli s deťmi, ktoré „nechápu, majú svoj svet a nespolupracujú (zatiaľ)“.  

Tým sa rozvíja „dieťa- pomocník“, a aj dieťa, ktorému „je pomáhané“. Myslím si, že aj v reálnom živote to tak funguje. Ak chceme, aby sa veci pohli, dáme slovo tým, „ktorí vedia,.. sú silnejší.“

Zaberajú pochvaly. Všelijaké. Zaberá, čo najviac vtiahnuť rodiča do diania. V krajnom prípade zaberajú aj tresty. Dovolené.

Nevzdám sa. Nikdy 🙂