Nejde o to, kto „zlíže smotanu“…
„Nie si to ty, od koho vyšli najlepšie pripravení žiaci“ povedal. Dostala som akoby bičom po tvári. Vysmiatej, nastavenej počúvať, odpúšťať a… milovať, napriek všetkému. Zabolí to. Chvíľku ti trvá, kým sa ukľudníš a povieš si: „To sa stáva, nebuď ješitná, nejde predsa o to, kto je najlepší. Ani o to, kto zlíže smotanu…“
Možno je to aj v iných zamestnaniach, ale my učitelia, hlavne „dlhoročné eminencie“, sa s tým stretávame bežne. S vnútorným bojom medzi vlastnou pýchou, ktorá kričí „si dobrý, TY si to vytvoril“ a všeobecnou realitou, ktorá často nie je závislá LEN od nášho konania.
Každé dieťa k nám chodí 9 rokov. Za ten čas sa pri ňom „vystrieda“ niekoľko desiatok učiteľov. Keď príde 6-ročné prváča, je ako látka, poddajná a tvarovateľná, kde tu nejaký ten steh. A učitelia spolu s rodičmi, pomaly vyšívajú obraz.
Sú na ňom nite kvalitné a pestré, ktoré obraz vlastne tvoria. Ale sú aj nite nevýrazné, a predsa potrebné, lebo ho vypĺňajú. Niekedy sa niť trhne, zachomotí , treba párať a šiť znovu.. A možno sa tým obrázok pretvorí ešte lepšie.. Je to proces, kde všetko má svoj zmysel.
Ľudia, nehodnoťte učiteľov! Nestavajte rebríčky ich kvality, neohovárajte ich na sociálnych sieťach. Nie je to hlúposť? Veď každý sme iný a každý má niečo, čo dokáže odovzdať ďalej.. Kto by už chodil do práce s úmyslom ŠKODIŤ, alebo BYŤ ZLÝ? Snažíme sa, ako len vládzeme, čo nechápete?
Najkrajšie veci vznikajú spoločne. Keď si „silný“ uzná, že potrebuje toho druhého a „slabý“ spozná svoju silu. Misky váh sa vyrovnajú a konečné dielo stojí za to. Na radosť oboch! Znásobenú.
Je to ŠTAFETA.
Ak bežia desiati, nemožno víťazstvo pripísať poslednému.
Isto, najväčšiu zásluhu má ten, kto svoj úsek bežal najlepšie, ale ani ten si nemôže pripísať víťazstvo…
Štafeta je kráľovská disciplína. Práve preto, že ide o SPOLOČNÉ dielo. Spoločné víťazstvo i spoločná prehra.
Čiže: ak za deväť rokov mali žiaci napríklad štyroch učiteľov angličtiny, nemožno zhodnotiť, že od posledného, teda toho, kto učil v 9.ročníku, „vyšli“ dobre pripravení žiaci. To, že posledný líže smotanu, lebo prešiel cieľom, má so zásluhami málo spoločné.
Ale pozor! Teraz opačne: ak si niekto z tých štyroch učiteľov namýšľa, že on je ten najlepší, on je ten, KTO TO VTEDY DOBRE NAUČIL, nech si láskavo zhodí korunu z hlavy.
Lebo to je naozaj tak, ako pri štafete, kde platí, že PÁD SPOLUBOJOVNÍKA ZNAMENÁ PREHRU CELÉHO TÍMU!
Takže: ak by si aj dobre naučil, ale učiteľ, čo príde po tebe, učivo nezopakuje, ba ešte znehodnotí dobre naučené, PREHRAL SI. A okrem toho, „vedomosť“ ani nie je to najpodstatnejšie, čo dávame.
Zhrniem: Buďme ľuďmi, budujme spoločne. Nebudujme pre EGO, ale pre fakt, že spoločne tvoríme niečo nádherné. Nerúcajme rozostavané. Dobudujme. Odovzdávajme kvalitu! Pomôžme, vypočujme.
Možno v tomto momente ešte nevidíme cieľ, ale vieme, že tam kdesi je. Nechajme bežať tých, čo sú v danom momente „pri sile“. Nezáviďme, podporme ich, radujme sa zo spoločnej CESTY.
Tešme sa zo VZŤAHOV. Z ľudí, ktorých máme k dispozícii.
TEŠME SA Z DETÍ!
Tešme sa z kolegov starších a skúsených „s kľudom Angličana“.
Tešme sa z kolegov v najlepšom veku „čo všetko vedia najlepšie“.
Tešme sa z kolegov mladších, čo „ešte majú ružové krídla“.
Som taká šťastná, že ma ten človek šľahol. Ďakujem! Vyštengroval ma:) Inak by som nenapísala taký osožný článok. Uľavilo sami. Jana:)
you tube jagana school>>
