Láska z baťovského domčeka
Písal sa rok 1944. Môj dedko práve slúžil v slovenskej armáde. Vypuklo SNP a časť vojakov prešla do povstania, aj on. Keď ich naháňali fašisti, pri brodení cez Hron, mu dostrieľali veliteľa, a tak utiekol do hôr.
Dostal sa na letisko Tri duby a únavou zaspal. Zobudil sa na pach ohňa a hrmot lietadiel. Čo to? Pozrie, a letisko je celé biele od padákov. To Rusi zhadzovali zbrane pre povstalcov. Tí museli najskôr zapáliť signalizačné ohne v tvare obrovského kruhu, aby spojenci na nich videli…
Tento príbeh mi rozprával môj dedko. Skôr ako budem v deji pokračovať, ho predstavím. Narodil sa v roku 1921 v Hajnej novej Vsi , v rodine záhradníka tunajšieho kaštieľa. Ako mladý muž začal pracovať najskôr v Bošanoch, potom v Baťovanoch. Cez vojnu spoznal babku.
Dedulo bol úžasný. Ako vnučka som ho milovala. Veselý, srdečný fešák, nadšený zo všetkých „novodobých“ vecí. Cyklistika, fotenie, jazdenie na aute. To boli vtedy moderné veci.
A tak sa stalo, že keď šiel v čase vojenského voľna vyvolať do jednej drogérie fotky, razom sa zahľadel do dievčiny za pultom. „Štramanda“, ako hovorieval, sa volala Júlia. Nuž, mladí ľudia vo fotokomore– a láska bola na svete.
Vráťme sa však do deja… keď dedko vtedy ušiel pred Nemcami do hôr, mal na sebe koženú hnedú bundu a rajtky s vysokými čižmami. V tejto uniforme vojenského inštruktora jazdenia, ho bolo vidno v ďalekohľade na kilometre, a tak ho samozrejme chytili a držali v ohrade pre zajatcov pri krajskom súde v Banskej Bystrici. Keď sa Julka o tom dozvedela, utekala mu doniesť jedlo.
„Dones mi obnosené civilné šaty, lebo tu svietim v tejto uniforme!“ stihol Lacko cez plot povedať Julke, kým ho gardistická stráž treskla. Počas pravidelného pendľovania stráží z opačných strán, tam a späť, si Lacko vypočítal, kedy sa strážnici stretnú v strede. Našťastie tu stála latrína, a za ňou hneď plot. Prezlečený do civilu Laco preskočil v najvhodnejšej chvíli plot a hajde za Julkou.
Julka bola v obľube majiteľky drogérie, lebo jej merkovala deti. Lacko sa mohol chvíľu schovávať tam, ale obec Šalková bola malá dedinka, a tak ho niekto udal. Dobitý, ocitol sa opäť medzi zajatcami. Mladých silných chlapov šikovali na ťažké roboty do Nemecka. Mali ísť vlakom, lenže nebolo dosť vagónov. Tie boli plné Židov. Zajatcov preto nechali pešo pochodovať z Banskej Bystrice až do Žiliny.
Lenže Rusi sa už cez Maďarsko tlačili na Slovensko, a tak Nemci odvelili zajatcov kopať zákopy do Brezovej pod Bradlom. Dedko vyfasoval lopatu a vo dne v noci musel stáť v jame a budovať zátarasy proti sovietskej armáde… keď tu zrazu si chlapi v zákopoch uvedomili, že je TICHO. Nikde nikoho. Čo to? O chvíľu sa z hôr vynorili partizáni a veselo oznamovali OSLOBODENIE oblasti..
Mama syna už dávno oplakala, lebo celé mesiace nemala o ňom žiadne správy. Bola jar. Práve sadila plántu, keď sa Lacko zjavil v rodnej dedinke. Skoro odpadla od radosti!
Lacko sa s Julkou po vojne usadil v Partizánskom, teda pôvodných Baťovanoch. Pracoval v obuvníckych Závodoch 29. augusta. Bývali v baťovskom domčeku a mali dve dcéry. Ja dnes, sediac nad fotkami v tomto ich domčeku, rozmýšľam nad tým, aké nebezpečné časy prežili moji starí rodičia. Veru, láska prekoná aj toto.
Zopár fotiek.. Tu je dedko ako 19-ročný chalan v roku 1940. Vzadu vidno rozostavaný areál baťovského závodu. „Lady“, ako ho jeho mamina volala, sa zúčastňoval súťaží pre „mladých mužov“ v Baťovanoch.
Ešte chvíľa radosti na dvore v Hajnej novej Vsi, s mamou a súrodencami. Potom už prišla vojna. Táto fotka je „z čias filmu Obchod na korze“.
Lady narukoval. Tu je jeho vojenský preukaz. Šikovný, stal sa desiatnikom, robil inštruktora jazdenia na vojenských autách.
Z vojny sa toho moc nezachovalo. Aj fotka „zradcu“ mohla znamenať smrť… A po vojne nastalo „rodinné šťastie“.
Tu je Julka s deťmi a Lackovou mamou, bratom a sestrou. Tie kočiare :-)!
Rok 1950. Bývanie v baťovských domkoch. Nikde žiadne ploty. Lady s mojou maminou.
O tri roky neskôr, už táto malá slečna kočíkuje svoju sestru v športovom kočiari pri kostole. Vzácny pohľad smerom od kostola k námestiu. Unikátna fotka. Bez výškovej budovy. Tú postavili až v roku 1963, ako pýchu budovateľských ambícií, aby zakryla kostol. Tá druhá fotka je pohľad z opačnej strany.
A posledná fotka je už moja s Ladym v Nitre. Tesne predtým, ako sme sa šli prejsť na hrad, mi dedo porozprával svoj príbeh…
Prosím, napíšte mi na jagana@janavlcanova.sk , ak máte ďalšie príbehy… Rada zverejním niečo hodnotné. Nech sa potešíme, poučíme z minulosti, aby sme neopakovali tie isté chyby a vážili si každú PRÍTOMNÚ chvíľu…
Ďalšie tipy pre školákov a ich učiteľov sú tu:
web www.janavlcanova.sk– jaganky zadarmo
fb jagana school– pridaj sa, lajkuj, zdieľaj
you tube jagana school– prihlás sa na odber
ĎAKUJEM!
