Môj príbeh

20-ty rok s vášňou učím na základke, žiakov od škôlkarov po deviatakov. Ale jedného dňa som sa rozhodla vyjsť z komfortnej zóny, ktorá ma zároveň ničila... Cítim, že mnohé veci chcem robiť inak. Kvalitne a s radosťou. Teší ma, keď sa môžem deliť s tým, čo som sa naučila.

Hlavne ako učiteľka>>>. Lebo v tom som ako ryba vo vode.

Ale viem niečo aj ako mama>>>, žena>>>, priateľka, manželka>>>, cestovateľka>>>, recitátorka, speváčka>>>, flauto-gitaro-samouk>>>, milovníčka prírody>>> a histórie>>>, faninka športu>>> a pomoci ľuďom.

A web je tu :), tak idem na to! 

Predstav si, že niečo robíš z láskou a rád. Napríklad ako učiteľ. Napreduješ. Vstúpiš do triedy a vidíš rozžiarené tváre plné očakávania.

Keď niečo baví žiakov, "chytí" to aj učiteľa, tomu ver. A opačne... A  znovu žiješ a svoje povolanie berieš ako poslanie.. Vymýšľaš a tvoríš, lebo každý žiak, každý kolektív, je iný. 

Nové výzvy prichádzajú dennodenne.. Je super, keď máš komu dávať dary, ktoré máš v sebe... A ešte krajšie je dať deťom priestor na to, aby v sebe svoje dary "objavili a rozvíjali"..

Začínala som ako učiteľka 1.-4. ročníkov. Učiteľ je tu autoritou "zhora". Stále v kontakte len so svojimi 20 žiakmi. Má teda čas na to, aby si vytvoril s nimi pekný vzťah. Tento vzťah je zdrojom radosti pre všetkých. Úžasná práca, ale náročná vzhľadom na vek, nesamostatnosť a potreby "malých" žiakov. 

Potom som začala učiť aj angličtinu. Považujem ju za najdôležitejší komunikačný nástroj vo svete. A bola som šťastná, vidiac tých istých žiačikov vyrásť na slečny a mladíkov.

A stala sa postupne zo mňa učiteľka 5.-9. ročníkov. Učiteľ je tu autoritou "zboku". Žiaci sa mu menia "podľa rozvrhu". Možnosti triednictva sú obmedzené "reálnym stretávacím" časom. A pubertálny vek vie pekne "zhustiť" atmosféru v triede. Napriek tomu, myslenie žiakov značne pokročilo od konkrétneho k abstraktnému, čo je zase priestor pre tvorivosť a radosť pre všetkých.

Lenže máme svoje limity. Posledné roky som "prežívala" tak, že sa mi za deň premlelo pod rukami v priebehu 6-tich vyučovacích hodín 100-135 žiakov. Ja perfekcionista som ich chcela angličtinu nielen naučiť, ale ešte aj "pobaviť", lebo som presvedčená, že efektívne učenie a hra stoja pri sebe...

Aj sa mi darilo. A bolo veľa momentov "šťastia so žiakmi", na ktoré nikdy nezabudnem. Viď fotky. A verím, že ani žiaci nezabudli.. aspoň angličtinu, čo sa naučili 🙂

Ale neustále zmeny, noví a noví žiaci "ako na bežiacom páse".. Kvantita na úkor kvality.. ocitla som sa v akomsi desivom kolotoči.. Telo ma prinútilo, aby som sa zastavila. Telo je obrazom duše. "Prečo to vlastne robím? Kde je moja radosť a nadšenie?" povedala som si. Tresla som dverami!

"Toto je štátna škola, nie súkromná"... som vďačná za túto trefnú poznámku, keď som sa snažila systém opravovať. 

Došlo mi to, že sa budem musieť zriecť istoty svojho zamestnaneckého platu, ak chcem začať čosi "podnikať". Veru. Vymenila som svoje MAŤ za BYŤ, lebo cítim, že je to správne. Tak tu je začiatok.  Viac o tom tu>>>  Daj lajk! Ľubinkám 🙂